Pani Soňa nám po skončení kurzu v Senci povedala:
"Volám sa Soňa Pacherová, pochádzam z Bratislavy a už niekoľko dní mám 60 rokov. Chcela by som sa s Vami podeliť o svoj životný príbeh, povedať vám, ako som sa na kurzoch manželov Fulovcov ocitla a prečo sa mi tu páči.
Môj život bol normálny až do roku 2003, keď ma postihla smutná udalosť - zomrel mi manžel. Zostala som sama s dvoma deťmi, starší syn mal vtedy 12 a mladší 6 rokov. Ocitla som sa v situácii, keď som im musela robiť mamu aj otca. Teda zároveň intenzívne pracovať a aj sa o nich starať. Mali svoje potreby, svoje nároky, takže pri všetkých povinnostiach som dokázala odsúvať iba starostlivosť o samu seba. Vždy som prišla večer domov uštvaná a až keď deti zaspali, stihla som sa aspoň narýchlo najesť. Poriadne najesť! Samozrejme, čoskoro to na mne začalo byť vidno. Nikdy v živote som síce nebola veľmi štíhla, no nikdy som sa ani za seba nemusela hanbiť. Lenže v tom období som postupne pri tomto životnom štýle žačala pekne tučnieť. Žiaľ, moje telo ma spočiatku vôbec nevarovalo. Nemala som žiadne zdravotné problémy, nič ma nebolelo... V roku 2014 som to vytiahla až na 107 kíl. Práve vtedy som začala pociťovať silné bolesti kolien, kŕče v lýtkach, mala som boľavé lakte, vyťahané z igelitových tašiek, ktoré som sústavne vláčila z obchodov. A ešte sa stala aj taká vec - začalo mi strašne rýchlo búchať srdce. Dostala som arytmie, tep sa mi šplhal na 130 za minútu, žiadne infarktové bolesti som síce necítila, len mi ten tlkot stále znel v ušiach. Raz uprostred noci som sa v tomto stave zobudila a začala som študovať internet. Pravdaže, našla som tam, že mi hrozí okamžitá smrť... Ráno som teda zašla na Kramáre na urgentný príjem. Tam mi však nezistili nič akútne, dali mi iba diazepan a nechali ma dve hodiny sedieť v čakárni. Potom ma poslali domov. Srdce mi síce ďalej tĺklo ako divé, ale vďaka "ukľudňováku" mi to už bolo úplne jedno. Bola som veselá, happy. Na druhý deň som zašla k internistke a ona mi povedala: Viete vy čo, pani zlatá? Vidím vás tak o rok o dva, že ste o 20 až 25 kg chudšia a máte iné zamestnanie. Nuž, s tým zamestnaním som jej vyhovieť nevedela. Nebolo ľahké v mojom vtedajšom veku a v čase hos- podárskej krízy zmeniť prácu za dobre platenú a zároveň menej stresovú. Napevno som sa však rozhodla, že aspoň s tou svojou hmotnosťou začnem čosi robiť. Spočiatku to išlo sakramentsky ťažko. Na úvod som však "dala výpoveď Dopravnému podniku", čiže prestala som sa do roboty aj z nej voziť autobusom MHD a začala som chodiť peši. Celkovo to denne bolo päť kilometrov, ktoré som zvládala v každom počasí a čoraz rýchlejšie. Tiež som začala peši chodiť hore aj dolu schodmi. Všade! Vylúčila som prosto zo svojho života aj vertikálnu dopravu. Bývam na 4. poschodí, to som prakticky od počiatku zvládala v pohode. Bývam však v 11-poschodovom dome, takže som si tam občas vybehla aj celkom hore. Keď ma niekto na schodisku stretol, povedala som mu, že idem k susedke. Po čase som zistila, že táto činnosť je pre mňa to pravé orechové. Pohyb, ktorý mám hneď za dverami bytu, ktorý je intenzívny a nezaťažuje kĺby ako beh, a ktorý je zadarmo, na rozdiel od všetkých tých drahých "fitiek". Takto sa mi z mojej váhy darilo uberať kilo za kilom. Samozrejme, upravila som si aj stravu, veľmi som obmedzila jej množstvo, začala som spoznávať nové potraviny, zistila som, čo je pohánka, cuketa, tofu, že sa vynikajúce jedlá dajú pripravovať z tekvice hokaido, že všetky prívarky, ktoré som dovtedy robila so sladkou smotanou, môžem robiť aj nezapražené a s jogurtom, že všetky jedlá sa dajú pripraviť zdravšie a pritom môžu zostať veľmi chutné.
Teraz prejdem k tomu, ako som sa dostala sem. Mám kamarátku, ktorá sa zhodou okolností narodila v ten istý deň ako ja. Už po revolúcii začala byť doslova posadnutá zdravou výživou a kadečo v tomto smere študovala. Práve ona mi začala rozprávať o týchto kurzoch, že sa konajú v Senci, Harmónii, Piešťanoch či Vysokých Tatrách, že sa na nich týždeň "nič neje". Priznám sa, veľmi som tomu neverila, myslela som si, že ide o nejaké tmárstvo. Veď ako môže niekto týždeň nejsť a piť akurát nejaké šťavy! Napokon som sa raz dala prehovoriť. A hneď na prvýkrát so bola veľmi príjemne prekvapená. Takže som si to doteraz už aj dvakrát zopakovala. Musím potvrdiť, čo hovoria aj všetci ostatní - že som tu NIKDY nebola hladná. Naopak, veď som mohla vypiť denne dve fľaše šťavy, jesť proteínové tyčinky, zeleninové šaláty a vývary. Veľmi som si tu vždy oddýchla, veľmi dobre som sa cítila s ľuďmi, ktorí sem prišli. Sú to ľudia, s ktorými spoločne plávam na jednej lodi, všetci s rovnakým cieľom. Veľmi sme si porozumeli, zakaždým som si našla nových kamarátov, s ktorými som v kontakte.
Tvrdím jedno, ja na tieto kurzy chodím rúcať bariéry. Keď som tu bola prvýkrát, prelomila som bariéru 90 kg. Druhýkrát 85 kg a teraz sa mi podarilo váhou podliezť 80 kg. Takže sa nabudúce chystám ešte na tých 75 kg. Pri mojej výške 176 cm sa mi zdá, že by to bola ideálna hmotnosť, ktorú by som si už iba chcela udržať. Samozrejme, že aj ja bojujem s jo-jo efektom, ale vždy, keď priberiem dve až tri kilá, tak sa spamätám, začnem jesť striedmo a všetko sa znovu upraví. Ničoho sa v jedle nezriekam, len už nejem tak, ako voľakedy, teda nárazovo a večer. Potrava, ktorú som predtým zjedla "na jeden šup", množstvom kalórií vôbec nepresahovala odporúčané normy. Stačilo ju rozložiť na celý deň, chybou bola práve tá konzumácia v chvate, proti všetkým zásadám. Teraz tieto zásady jednoducho dodržiavam. Jem 5-krát denne, malé dávky, striedmo. Cez Vianoce či iné sviatky si doprajem, aj ten šniceľ so zemiakovým šalátom... no keď už mám zo seba zlý pocit, tak si vybehnem na 11. poschodie, a nie raz, ale aj 3-krát a snažím sa to, čo som zjedla nejakým spôsobom "vykráčať". Chcela by som odkázať každému, kto má problém s obezitou, že nadváha prináša aj praktické problémy. Človek si nedôveruje, v robote naňho zazerajú, dávajú mu viac práce. Všetko sa to dá zmeniť k lepšiemu. Len ak sa človek trochu zaprie a povie si dosť! Uprace si v hlave, trošku schudne. Začne sa hýbať, ten pohyb je veľmi dôležitý. Ja chodím veľmi rada aj na turistiku, preliezame s kamarátmi Malé Karpaty, veľmi rada plávam. Chodievam stále do roboty peši, toho sa nikdy nevzdám, to už potrebujem. Konfekčnú veľkosť som zmenila z 50 na 40, znovu robím drepy, dokážem si ostrihať nechty na nohách, veci kedysi neprekonateľné sú pre mňa hračkou. Veľmi rada sem preto kedykoľvek prídem znovu, aj keď už nebudem musieť rúcať bariéry, len si váhu udržiavať. Aj vám všetkým prajem, aby ste zažili podobné pocity. Príďte sa preto pozrieť, všetko si vyskúšajte na vlastnej koži. Sami uvidíte, čo je pre vás dobré a čo nie."
Niektoré fotografie z kurzu pani Sone si môžete pozrieť na:
http://skolaverejnehozdravia/svz34h.htm
|
